Balneoterapia

V budove Balneoterapie zaznieva vzdialené echo piešťanského medzivojnového funkcionalizmu. Jej disciplinovaná figúra sa pridala k staršej stavbe, no v rámci priestorových možností rozvinula nezávislý výtvarný program. V súvislosti s týmto objektom sa často skloňoval pojem minimalizmus, i keď v zásade nešlo o naplnenie jeho primárnych ideálov. Bližšie k pravde je skôr pojem rýdzi pragmatizmus. Šmondrk nebedákal nad skromnosťou investícií a z núdze spravil cnosť. Budovu ponechal do istej miery nahú: priznaný skelet, biela omietka, biele nátery oceľových prvkov, jednoduchá keramická dlažba a obyčajná protišmyková guma. Esencia výnimočnosti je ukotvená priamo v koncepte, v práci s priestorom a najmä so svetlom. To je základom všetkého. Svetlo napĺňa dvojpodlažnú vstupnú halu, krytý bazén otočený smerom do záhrady, no nechýba ani v intímnejších zónach liečebného domu, ktoré susedia s veľkým átriom. Zasklené a plné plochy sa striedajú v kompozícii, ktorá spája dva často antagonistické tábory – výtvarný zámer a prevádzkovú účelnosť. V roku 1998 sa Balneoterapia dostala medzi nominantov na cenu Európskej únie za súčasnú architektúru Mies van der Rohe Award.